18. apríl Medzinárodný deň pamiatok a sídel
Ohrozenia pamiatok, obava o ich zničenie zvyčajne prináša zvýšenie záujmu širokej verejnosti o ich ochranu a zachovanie. Deje sa to dnes, ale aj v nedávnej i ďalekej minulosti. Udalosťou, ktorá vzbudila začiatkom šesťesiatych rokov minulého storočia mimoriadne medzinárodné znepokojenie, bolo rozhodnutie postaviť Asuánsku priehradu v Egypte, ktorá by zaplavila údolie s mnohými pamiatkami zo staroegyptskej minulosti. Išlo nielen o dnes najviac známy chrám Abu Simbel, ale aj o ďalších približne 40 iných pozostatkov – hrobiek a chrámov starovekej egyptskej civilizácie pozdĺž Nílu. Gigantické vodné dielo malo zabrániť povodniam, ktoré po stáročia spôsoboval rozvodnený Níl a sužovali obyvateľstvo. Okrem toho mala priehrada zabezpečiť zásoby vody pre poľnohospodárstvo a na výrobu elektrickej energie. Vďaka nej sa napokon Níl stal regulovateľný. Pri pohľade na obrovskú Asuánsku priehradu a ňou spútaný Níl (je dlhá približne 500 km, v najširšej časti – okolo 35 km) si uvedomíte, ako veľmi jej výstavba zasiahla do histórie a samotného fungovania nielen egyptského národa, ale i sveta. Bol síce prenesený chrám Abu Simbel a neskôr aj Philae, ale nenávratne sa zničilo veľa vzácnych pamiatok. (Zamedzenie záplavám Nílu, okrem iného spôsobilo veľký nápor na budovanie zavlažovacích systémov, ktoré sú dodnes závislé na rope a značne znečisťujú ovzdušie.)
V roku 1959, po výzve vlád Egypta a Sudánu, UNESCO síce spustilo medzinárodnú kampaň na ochranu pamiatok v záplavovej oblasti, ale zachovalo sa ich minimum. Urýchlil sa však archeologický výskum v oblastiach, ktoré mali byť zatopené. Boli demontované chrámy Abu Simbel a počas napúštania priehrady aj Philae, presunuté na suchú zem a znovu zmontované. Kampaň stála približne 80 miliónov USD, z čoho polovicu darovalo asi 50 krajín, čo poukazuje na dôležitosť solidarity a spoločnej zodpovednosti národov pri zachovaní výnimočných kultúrnych pamiatok, ale súčasne aj na bezprecedentné rozhododnutie vlády Egypta o zničení týchto jedinečných pokladov starovekého Egypta. Vlády štátov sveta, ale i Slovenska, aj dnes rozhodujú o zachovaní jedinečného pamiatkového fondu a mnohokrát sa zdá, že sú nepoučiteľné!
UNESCO následne s pomocou Medzinárodnej rady pre pamiatky a sídla (ICOMOS) iniciovalo prípravu návrhu Dohovoru o ochrane kultúrneho a prírodného dedičstva. Samotný Dohovor bol prijatý 16. novembra 1972 v Paríži na 17. zasadnutí Generálnej konferencie UNESCO. Podpísaním Dohovoru členské štáty uznali, že je v prvom rade ich vlastnou povinnosťou starať sa o zachovanie lokalít svetového dedičstva a za tým účelom urobia všetko – pri maximálnom využití svojich vlastných zdrojov, a tam, kde je to potrebné, spolu s medzinárodnou pomocou a spoluprácou.
Benátska charta (o ochrane a obnove pamiatok a pamiatkových sídel) sa v tomto “obrodeneckom” čase zrodila z potreby vytvoriť združenie špecialistov na konzervovanie a reštaurovanie, nezávislé od už existujúceho združenia múzejníkov (ICOM). V roku 1957 v Paríži Prvý kongres architektov a špecialistov (technikov) na historické budovy odporučil, aby krajiny bez centrálnej organizácie na ochranu historických budov zabezpečili zriadenie takéhoto orgánu a aby všetky členské štáty UNESCO sa pripojili k Medzinárodnému centru pre štúdium ochrany a obnovy
kultúrnych hodnôt (ICCROM) so sídlom v Ríme. Druhý kongres architektov a špecialistov (technikov) na historické budovy v Benátkach, ktorý sa konal v dňoch 25. – 31. mája v roku 1964, prijal 13 rezolúcií, z ktorých prvá bola Medzinárodná reštaurátorská charta, známejšia tiež ako Benátska charta, a druhá, ktorú predložilo UNESCO, umožnila vytvorenie Medzinárodnej rady pre pamiatky a sídla (ICOMOS). Na príprave Benátskej charty sa podieľalo aj vtedajšie Československo a podpísal ju historik umenia Jakub Pavel. Charta nadväzovala na Aténsku chartu , ktorá už v roku 1931, okrem iného, stanovila medzinárodné princípy pre pamiatkovú starostlivosť. Benátska charta stručne definuje základné pojmy (historická pamiatka, ochrana, obnova, reštaurovanie, historické sídla, súbory a i.) a zdôrazňuje význam výskumnej činnosti, dokumentovania, archivovania a publikovania.
Pár slov na záver
Napriek snahám odbornej pamiatkárskej verejnosti, mnohých občianskych skupín a jednotlivcov sa stále aj na Slovensku i na najvyššej úrovni objavujú snahy spochybňovať pamiatkovú ochranu. Je priam zarážajúce, že sa toto deje v štáte, ktorý má dlhodobý kvalitný, v svete uznávaný systém štátnej pamiatkovej ochrany. Povedomie o dôležitosti pamiatok pre ďalšie smerovanie našej spoločnosti sa stráca. Otázka “Načo sú nám pamiatky?” sa objavuje čím ďalej tým častejšie. Hľadajú sa argumenty, že množstvo pamiatok zaťažuje spoločnosť i našu peňaženku, že
obmedzujú práva fyzických a právnickych osôb, že ich je priveľa. Namiesto hrdosti na naše kultúrne dedičstvo sa hľadajú dôvody na jeho postupné nenávratné ničenie. Dnes je Medzinárodný deň pamiatok a sídel, skúste si všetci nájsť sami v svojom srdci odpoveď na otázku “Načo sú nám pamiatky?”.
Ing.arch. Ľubica Pinčíková, prezidentka ICOMOS Slovensko
Fotografie chrámov Abú Simbel a Philae (zasvätený bohyni Isis), autorka Ľubica Pinčíková